Jordánska Petra ležiaca na prahu Mojžišovho údolia, ktoré tu všetci volajú Wadi Musa je miesto, ktoré by človek mal vidieť aspoň raz za život. Má v sebe patinu histórie, ukrýva v sebe príbeh, legendy, mágiu čarovného miesta a má niečo, čo sa nedá uchopiť, možno ani pochopiť, iba prežiť. Cesta do Petry začína v mestečku Wadi Musa. Je vstupnou bránou do zabudnutého mesta, ktoré tu síce stojí stáročia, no na poriadne dlhú dobu sa na neho akosi pozabudlo. Wadi Musa je rozťahané po okolitých pahorkoch, štverá sa na kopce, padá do údolia a rozbieha sa do všetkých svetových strán. Cez deň vidíte zhluk domov a tie sa večer premenia na tisíce svetielok, ktoré súperia s nočnou oblohou. Ste nadšení a to ste ešte len na prahu krásneho dobrodružstva!
Petra patrí k novodobým divom sveta, no je tak unikátna, že by sa nestratila ani medzi starovekými, kultovými divmi sveta. Má prezývku „ružové mesto“ a hoci jej možno spočiatku nerozumiete, počkajte chvíľku, ponorte sa hlbšie medzi jej stavby a všimnete si akým nádychom hrajú okolité hrobky či chrámy a po čom kráčate. Na Petre je krásne to napätie, ktoré vo vás dokáže pomerne dlho držať. Viete, že tam niekde za kopcami, medzi skalami leží slávna, ikonická Pokladnica, no kým sa k nej dostanete, musíte zdolať dva kilometre okolo prvých hrobiek, reliéfov či zaujímavosti. Petra vám nenaservíruje všetko hneď, niečo si musíte zaslúžiť, no o to viac si to budete vo finále vážiť. Stačí vykročiť a čaká vás svet starý takmer 2400 rokov! Dá sa to predstaviť? Petra vám ponúkne cestovanie v čase a vezme vás do doby, kedy tu vládla zaujímavá civilizácia Nabatejcov a neskôr Rimanov. Pripravení? Vyrazme spolu po prašnej cestičky medzi skaliská, ktoré sú nasiaknuté príbehmi.
Príbeh Petry má hlboké korene. Leží na mieste, ktoré si ľudia vybrali už pred niekoľkými tisíckami rokov. Menili sa tu z lovcov a zberačov na ľudí snažiacich sa zostať na jednom mieste a farmárčiť či chovať zvieratá. Nie, Petra nie je stará tak ako neolitická revolúcia, ale patinu histórie v nej cítiť rozhodne budete. Rozhodnutie založiť Petru prišlo niekedy v priebehu 4.storočia pr.Kr a boli to Nabatejci, civilizácia z južnej Arábie, ktorí postavili jej základný kameň. Oblasť je známa dávno pred nimi, pretože tu kedysi bolo kráľovstvo Edom, ale dnešný výzor vtlačili mestu práve Nabatejci. O Nabatejcoch sa u nás veľa nehovorí, no obývali priestory dnešnej Saudskej Arábie a Jordánska a držali v rukách lukratívny obchod s kadidlom, ale aj myrhou či zlatom. Bohatli na každej jednej karavane, križujúcej Blízky Východ či Arabský polostrov a tak potrebovali Petru ako nové obchodné centrum na starobylých cestách. Postupne sa Petra premenila na bohaté mesto, ktoré poznalo exotické koreniny, tváre rôznych národov, náboženstvá, obchodníkov z celého vtedajšieho sveta a ktoré malo povesť tajomného mesta ukrytého v skalách. Už vtedy sa o Petre hovorili prvé mýty a legendy a to bola stále živým mestom. Zlatý vek prišiel do Petry s príchodom Rimanov. Tí sa pomaličky, ale isto rozutekali Blízkym Východom, až ho prikryli svojimi krídlami a na prelome letopočtov Petra lietala najvyššie ako sa jej dalo. Poznali ju široko ďaleko. Obchodovala s Arábiou, Egyptom, Stredomorím, Rímom, Gréckom, prechádzal ňou tovar z Indie, ktorí do Arábie priniesli obchodníci a počas najväčšieho rozkvetu tu mohlo žiť okolo 20 000 ľudí! Mesto prekvitalo, ozdobili ho chrámami, okázalými hrobkami vytesanými do mäkkého vápenca, pribudli fontány, rímske oblúky, dláždené ulice, divadlo, obchody a trhoviská. To všetko tu vidíte aj dnes, len v ruinách a musíte k tomu pridať štipku predstavivosti. Zlatý vek Petry skončil a jej bohatstvo sa začína strácať. Obchodné cesty začali Petru obchádzať a tak sa odrazu ocitla na periférii. K tomu pripočítajme silné zemetrasenia v 4. a 8.storočí a dielo skazy je takmer dokonané. Už po prvom zemetrasení z roku 363 sa Petra vyprázdňuje a druhé zemetrasenie mesto vyprázdnilo. Zostalo v ňom niekoľko pustovníkov, no už tu nebol počuť ruch predošlých storočí. Nasledujúce stáročia mesto zapadá ružovkastým prachom, ktorí rozvíria akurát nomádi pasúci svoje stáda. Zastavili sa tu ešte Križiaci, no s nimi sa stratili aj posledné zmienky o tajomnom meste ukrytom medzi horami. Stáročia bežali a Petra upadala do zabudnutia. To všetko až do roku 1812 kedy sa týmito cestičkami vybral švajčiarsky dobrodruh Johann Ludwig Burckhardt a „objavil“ Petru pre náš západný svet. Riskoval veľa, prakticky všetko a teda aj svoj vlastný život. Nahovoril Beduínov, že chce obetovať pri hrobke Mojžišovho brata Árona, ktorého hrobka sa aj dnes zaleskne snehobielou farbou na vrchole kopca. Podarilo sa mu dostať sa do Petry, videl Pokladnicu, chrámy aj hrobky a priniesol o tom správu. Petra ožila!
Aj dnes keď kráčať prašnou cestičkou zarezávajúcou sa do mesta si na Burckhardta spomeniete. Aké to muselo byť začiatkom 19.storočia, keď sa sem vydal napospas osudu? Netušil, že Petra sa premení na turistický drahokam a že sem budú prúdiť státisíce ľudí z celého sveta. Prvé čo si v Petra všimnete budú dva veľké kamenné bloky. Ľudia dlho netušili na čo slúžili a tak ich pripísali na vrub džinom. V arabskom svete majú džinovia na svedomí mnohé javy a nevysvetliteľné veci a Petra nemôže byť výnimkou. Tu by si vás kedysi premerali vojaci, no dnes je tu ticho premiešané s dupotom konských kopýt. Prvá okázalá hrobka leží ešte pred tým, než sa ponoríte medzi skaly. Egyptská hrobka ako sa dnes tento príbytok večnosti volá má v sebe obelisky a odráža luxusné predstavy o hrobkách svojej doby. Kto mal peniaze, chcel to dať najavo a tak je hrobka skutočne krásna. Ešte pár stoviek metrov a vonkajšia cestička sa stratí. Vstupujete totiž do Siqu, úzkeho kaňonu medzi vysokánskymi skalami. Odrazu vás osvieži vánok, tieň a neviete kam sa skôr pozrieť. Steny Siqu sú vyhladené, hrajú farbami a bizarnými tvarmi natoľko, že nedokážete prestať fotiť. Za každou zákrutou nájdete niečo krajšie ako to, čo ste videli dosiaľ. Siq má 1,2 kilometra, no môžete ho ísť pokojne hodinu. Neponáhľate sa, užívate si prítomnosť a iba občas sa uhnete konskej drožke vezúcej turistov. Vtedy sa stratí na chvíľku pokoj, pretne ho hrkotanie kolies na staručkej rímskej dlažbe, ktorá prečkala do dnešných dní. Siq zdobia reliéfy karavan, tiav, zdobia ho oltáriky bohov predislamskej Arábie. Niektoré patria bohovi menom Dušara, iné vytesali do kameňa pre al-Uzza či Allat. Nech je samotný Siq akokoľvek lákavý, každý túžobne očakáva kedy sa skončí, pretože práve na jeho konci sa objaví najznámejší obrázok Petry.
Na samotnom konci Siqu už tušíte, že sa niečo bude diať. Posledný kúsok kaňonu a za ním sa odrazu pomaličky, ale isto vynára pohľad na slávnu Pokladnicu. Srdce bije rýchlejšie, tešíte sa z momentu a neviete sa dočkať, kedy sa pred vami ocitne celá vo svojej kráse! Pokladnica tu v Petra sa stala tak výrazným symbolom ako je Eifelovka, Koloseum alebo Socha slobody. Stačí sekunda a presne viete na čo sa pozeráte. To majú len najznámejšie stavby sveta. Paradoxne toto miesto všetci volajú Pokladnica, no pravdou ostáva, že ide o obrovskú hrobku nabatejského panovníka Aréta IV., ktorú si nechal postaviť v 1.storočí. Stojí tu už takmer 2000 rokov! Stavbu vyhĺbili do mäkkého vápenca, pomaličky centimeter za centimetrom, pretože si nemohli dovoliť spraviť chybu. Zdobí ju priečelie so stĺpmi zapustenými do fasády a ešte aj dnes si všimnete sochy Castora a Polluxa, dvoch božských dvojičiek. O niečo vyššie tancujú Amazonky a všetko je na prvý pohľad dokonalé. Všimnete si aj stopy po guľkách, ktoré sú z doby, kedy sa verilo, že je to naozaj Pokladnica a dnu sa skrýva faraónske zlato. Ľudia zjazvili fasádu, no zlato nezačalo vypadávať. To vtedy len nepochopili, že samotná stavba je pokladom a dnes jej prítomnosť plní jordánsku pokladnicu. Je to tak krásna stavba, že nebudete chcieť pokračovať ďalej. Sadnite si do malej kaviarničky na kávu s kardamónom alebo na čaj s vetvičkou mäty a len si vychutnávajte pohľad, ktorý máte pred sebou. Ak chcete, domáci Beduíni vás zlákajú aj na vyhliadku. Musíte tu však byť tvrdý a skúšať zjednávať, pretože cena, ktorú vám povedia, bude vždy o mnoho väčšia než realita. Z vyhliadky budete mať Pokladnicu ako na dlani!
Za Pokladnicou pokračuje Petra ďalej, dalo by sa povedať, že prakticky za Pokladnicou dokonca začína, pretože idea obrovskej hrobky bola ohromiť prichádzajúcich obchodníkov. Tí hneď pochopili s akým bohatým mestom majú čo dočinenia. O pár desiatok krokov sa vynorí Ulica fasád s obrovskými hrobkami a za ňou je skalnatá stena doslova prevŕtaná malými, menej významnými hrobkami. Kde tu vám potulný Beduín bude ponúkať zaručene „pravé“ rímske mince či lampy, iní vás budú lákať na odvoz na ťave, ale spokojne odmietnite a kráčajte po vlastných. Nad hlavou rastie kopec, kde leží Obetisko a krásny výhľad na Petru no nateraz vás zláka divadlo. Postavili ho Nabatejci, no Rimania mu vtlačili dnešnú podobu. Zväčšili ho, pretesali, potiahli do výšky a dnes zíva prázdnotou. Hneď oproti nájdete krásnu hru farieb. Petra je plná farieb, farebných skál a aj to bude jeden zo zážitkov, ktoré vás tu čakajú. Kedysi sa na týchto miestach obchodovalo a hoci sa obchodíky staroveké stratili, nahliadnuť môžete stále. Tradícia obchodu tu ostala, len dnes obchodíky s exotickým tovarom vystriedali suveníry. Kúpite tu magnetky, fľaštičky naplnené pieskom kam vtlačia pomedzi zrnká aj vaše meno alebo aspoň postavičku ťavy, predávajú tu knihy, kúpite tu aj kadidlo, myrhu či mätový čaj. Je to príjemný pocit stáť v Petre a cítiť kadidlo, pretože to rozvíri tie staré, zabudnuté príbehy Kadidlovej cesty, ktorá sa práve tadiaľto kedysi kľukatila. Najkrajší zhluk hrobiek už máte priamo nad hlavou. Ešte zopár schodov a Kráľovské hrobky vás vítajú svojimi nádhernými fasádami. Sú štyri, možno nikdy nepatrili kráľom, ale tradícia im vtisla tento prívlastok. Postupne objavíte hrobky, ktorým dnes nik nepovie inak než Hodvábna hrobka, Korintská, Palácová a Urnová. Práve k poslednej spomenutej sa oplatí vyštverať. Nielen kvôli nádhernému výhľadu na centrálnu časť Petry nad ktorou sa dvíhajú skaliská, ale kvôli jej interiéru. Veľa hrobiek je dnes v Petre nedostupných a aj to robí z Urnovej hrobky unikát. Nielen to, keď skončila éra Nabatejcov a odišli Rimania, Byzancia niektoré hrobky premenila na svätostánky a z Urnovej hrobky sa stala kresťanská Bazilika. Ešte aj dnes si všimnete vyhĺbenú apsidu vo vápenca, ktorý hrá všemožnými farbami. Fascinuje vás ten priestor, tá skala nad hlavou, ten výhľad na Petru. Koľko krát ste už počas tejto prechádzky dostali zimomriavky?
Tam, kde sa cestičky Petry akoby zdanlivo končia, tam sa rozlieva niekdajšie centrum. Ešte stále očami nahmatáte rímsku cestu, ruiny kolonády aj obrovský chrám, ktorý kedysi zdobili hlavice so sloními chobotmi. Na protiľahlom pahorku sa vyníma ruina ďalšieho chrámu a dokonca aj ranokresťanského kostola s mozaikovou podlahou. Na malom kúsku je vedľa seba niekoľko storočí. Poslednou stavbou centrálnej Petry je Qasr al-Bint, alebo Dievčenský hrad s legendou o dievčati, ktoré tam ukryl otec aby ho chránil pred svetom, no nepodarilo sa to. Legenda s podobným obsahom poletuje na Blízkom Východe či v okolí na mnohých miestach. Kým prídete až sem od začiatku vašej prehliadky, ubehne niekoľko hodín. Ste príjemne unavení, oddýchnite si v malej reštaurácii, naberte sily a vydajte sa ku kláštoru Ad Deir. Spoločne s Pokladnicou patrí k najznámejším a pravdupovediac aj najkrajším pamiatkam celej Petry. Ad Deir má len jeden malý háčik. Cesta k nemu vedie do kopca a musíte zdolať cca 800 schodov, aby ste sa dostali až k nemu. Možno váhate, ale verte, že keď sa zahľadíte do očí tejto prekrásnej stavby, budete si hovoriť, že každý jeden z tých schodov stál za to. Cesta sa kľukatí pomedzi skaly a kde tu stretnete Beduínov či Beduínky predávajúce niekoľko drobností či čaj. Sadnite si na chvíľku k nim na čaj. Uvaria vám ho do malého poháriku. Je silný, čierny, naplnený cukrom a zjemnený mätou. Bude vám chutiť a bude to krásny zážitok. Popíjať beduínsky čaj niekde opretý o skalu v starobylej Petre. Ad Deir je tajomná stavba, pretože dodnes sa úplne presne nevie čím bola. Kráľovská hrobka podobne ako Pokladnica? Chrám? Palác? Túto stavbu budete milovať. Na prvý pohľad pripomenie Pokladnicu, len tu bude o poznanie menej ľudí. Je fotogenická, krásne nabatejská a veľmi dlho zostane v pamäti. Pokračujte cestičkou ešte o kúsok ďalej a prídete na skvelú vyhliadku s prezývkou „koniec sveta“. Pod vami nie je nič len ostré skaly, prázdne rokliny a tam niekde v diaľke za kopcami, kam oko nedovidí, krajina padne nadol, aby sa rozbehla k Mŕtvemu moru. Petra to je zážitok na celý život a ak máte tu šancu, využite ju!
