Čo Vás napadne pri mene Tirana? Väčšinou sa ozve ticho, no ten kto sa tu ocitne bude básniť o krásnych uliciach, monumentálnych námestiach, vôni grilovaného mäsa z grilov a súzvuku mešít, kostolov a starých monumentov. Najobletovanejším miestom Tirany je námestie, ktoré nesie meno albánskeho hrdinu Skanderbega. Vstúpil do dejín ako hrdina bojov proti Osmanom a ako ten, ktorému sa podarilo zjednotiť mnohé albánske kmene. Vo viacerých miestach dodnes stoja jeho sochy, ale jazdecká socha v strede námestia je symbolom celej krajiny. Z každej strany námestia stoja zaujímavé budovy a na jeho trávnik si posadalo niekoľko ľudí a len tak oddychuje. Pár metrov od sochy hrdinu sa dvíha krásna Ethem Beyova mešita zo 17.storočia, kde práve prebieha modlitba. Niekoľko starších mužov so sivými a bielymi bradami kľačí na mäkkom koberci so zrakom upreným pred seba a keď skončia, dajú si na hlavy svoje malé čiapočky a posadajú si von, aby sa zahĺbili do rozhovoru. Hneď vedľa mešity má svoje miesto vysoká Hodinová veža, pričom niekedy to z diaľky pôsobí akoby bola veža súčasťou historickej mešity. V okolitých uličkách prekvapí Tirana svojou architektúrou, pretože fasády honosných budov pripomínajú južnú Európu a nie Balkán. Naproti stojí ikonická budova Národného múzea, ktoré vznikalo počas vlády známeho Envera Hodžu. Dodnes je v Albánsku kontroverznou postavou s potenciálom rozdúchavať vášne. Jej fasádu zdobia pôsobivé mozaiky zachytávajúce históriu Albánska. Striedajú sa tu kmene Ilýrov, bojovníci proti osmanskej nadvláde a nechýbajú tu ani postavy revolucionárov 20.storočia, kedy sa formovala moderná krajina. Vo vnútri dokáže nadchnúť len zopár artefaktov, no človek lepšie spraví, ak dá prednosť jednej z početných kaviarní roztrúsených v tesnej blízkosti. V nich utíchne ruch a naokolo sú všade ľudia, ktorí si sem prišli vychutnať voňavý nápoj. Albánci milujú kávu ešte viac než Taliani či Turci a kto chce niečo vybaviť alebo sa len s niekým pozhovárať, musí to prebehnúť pri vôni kávy. Hlavnú pešiu zónu pred ostrým slnkom dokonale chránia koruny stromov a medzi nimi sa kde tu objavia kamenné ruiny starej pevnosti. Tá sa stratila pri striedaní storočí, ale zostali tu z nej kamene, aby miestni vedeli, že kedysi dodávala mestu dušu. Tiranu preslávila aj betónová pyramída na okraji starého mesta. Počas svojho otvorenia išlo o prepychovú stavbu ukazujúcu luxus a zhýralosť vlády Envera Hodžu, no pred pár rokmi z nej bolo schátrané torzo priťahujúce bezdomovcov. Dnes sa situácia zmenila a pyramída dostala novú dušu. Tirana chce práve sem prilákať moderné centrum mesta a určite sa jej to podarí. Už dnes vie ako zo seba spraviť magnet. Mnohí mladí vyjdú do ulíc štvrte Blokku za nočným životom, ale veľa domácich zostáva roztrúsených v uličkách v podnikoch s grilmi, kde si k albánskemu pivu doprajú skvelé jedlo. Tirana je možno spočiatku veľkou neznámou, no o chvíľku viete, že ste na správnom mieste.
Durrës ležiaci len 30 kilometrov od hlavného mesta patrí medzi obľúbenie miesta pre domácich hľadajúcich pokoj, oddych a morské vlny. Priamo z Tirany sem premávajú autobusové linky a naokolo je každému jasné, že polovica osadenstva mieri na pláž. Dnes je synonymom víkendového oddychu, no okrem toho patrí Durrës medzi najhistorickejšie albánske mestá. Na niektorých mapách ho nájdeme s menom Drač, ale uchytil sa aj názov Durazzo s talianskym vplyvom, pretože Taliansko odtiaľto vôbec nie je ďaleko. Lode z najväčšieho albánskeho prístavu plávajú každý deň do Bari či Brindisi, avšak doby, kedy stovky Albáncov chodili za prácou na Apeninský polostrov sa už skončili. Taliansky nádych si Durrës však zachoval. Nielen v kaviarničkách, jedle, ale aj v pohode a sladkom ničnerobení na pláži a ošarpaných uličkách, ktorými sa pomaličky prelieva život. Medzi najpríťažlivejšie pamiatky mesta patrí kamenná pevnosť. Nikoho snáď už neprekvapí, že jej symbolom sa stala Benátska veža, no ešte pred tým, než sa sem dostali Benátčania opevnil Durrës byzantský cisár Anastasius I., ktorý priamo odtiaľto dokonca pochádzal. Anastasius spravil z Durrësu najopevnenejšie mesto celého priestoru Jadranského mora, no dnes by tomu už nikto neveril. Hradby sa stratili, pevnosť sa scvrkla a namiesto rinčania zbraní tu počuť hlasy turistov. Starému mestu dominujú vysoké domy, uličky, no neparkujú v nich mopedy, ale niekoľko desiatok rokov staré mercedesy. Vonku sedí niekoľko mužov, pijú kávu, podávajú si noviny a hlasno sa zhovárajú. Pre Albánsko je to veľmi bežný výjav. Odrazu sa uličky stratia a objaví sa veľký priestor vyplnený starovekým amfiteátrom z 2.storočia. So starovekými pamiatkami sa nám tradične spája Taliansko, Grécko či Turecko, ale netreba zabúdať na Albánsko, ktoré ich má tiež viac, len ich takmer nikto nepozná. Zdá sa až neuveriteľné, že takýto obrovský amfiteáter sa tu len tak z ničoho nič vynorí. Zmestí sa do neho 20 000 ľudí a na celkom Balkáne by sme nenašli väčší! Spočiatku sa tu predvádzali rímski gladiátori po vzore hesla „chlieb a hry“, no v 4.storočí hry zakázali a zemetrasenie nahlodalo priestor, ktorý prestal byť pre ľudí zaujímavý. Význam amfiteátru si všimlo aj UNESCO a dnes je tak na čakacej listine, aby ho zaradili do svetového dedičstva. Priestor naplnený tichom vyžaruje pokoj. Túlame sa ním, nahliadneme do tmavých chodieb a pod kamennými klenbami hľadáme zvyšky rímskych či byzantských mozaík. Má to príchuť zabudnutého dobrodružstva.
K najobletovanejším a najkrajším mestám celého Albánska patrí Berat ukrytý vo vnútrozemí. Berat má krásnu polohu. Leží pod vysokým pahorkom na vrchole ktorého sa rozlieva staručká štvrť Kaladža, preteká ním rieka Osum a v diaľke za mestom sa dvíhajú hory držiace si sneh ešte aj v polovici jari. Mangalem na brehu rieky tvorí zhluk staručkých, osmanských domov, ktoré sú naukladané na sebe ako skladačky. Jeden odtiaľ vyberiete a ostatné spadnú nadol. Úzke kamenné uličky stúpajú nadol, poskytujú tieň a vstupuje sa z nich do domov. Mnohé z nich dokonca vedia človeka ubytovať a tak si viete dopriať zážitok aj štýlovým bývaním. Len pár krokov od štvrte Mangalem vedie cez rieku Osum most na druhý breh. Práve tam ľudí kresťanská štvrť zvaná Gorica. Dva svety, dve náboženstvá od seba oddeľuje iba jedna rieka. Kým pred chvíľkou ste mali nad hlavou štíhly osmanský minaret, teraz odrazu sedíte na kamennom múriku kresťanského kostola, ktorý v sebe ukrýva vzácny ikonostás. Okrem toho, že je tu príjemne, máte práve odtiaľto ten najkrajší výhľad na celý Berat. Domčeky naukladané vedľa seba a nad nimi obrovitánsku skalu, kde sa skrýva utajený svet starej Kaladže. Niet divu, že je najpríťažlivejšou časťou celého Beratu. Uličky staručkej Kaladže sú tiché, zvodné, lákajú na prechádzku a hoci sú v nich ukryté malé kostolíky, napokon ich prestanete hľadať a necháte sa len tak unášať atmosférou. Kde tu je malý podnik, reštaurácia, obchodík s výšivkami či hŕstkou tradičných výrobkov. Zastavte sa pozrieť si Onufriho múzeum, posedíte si v tieni kostolíka, prejdete sa uličkami a v pevnosti sa utiahnete do malej kaviarničky na kávu alebo pivo. Z pevnosti sú krásne výhľady, no ešte krajšie nájdete keď sa vydáte cestičkou okolo ruiny krásneho minaretu až na koniec celého pahorku. Tu sa pred očami otvorí unikátny výhľad! Pod vami sa vinie riečka Osum, na jej brehu stojí Gorica a pod nohami strechy Mangalemu. Hneď vedľa neho sa začína predel medzi starým a novým Beratom a istotou sú aj kopce na horizonte.
Albánsky Gjirokaster na juhu krajiny je absolútnym pokladom. Ak by tak krásne miesto bolo niekde vo Francúzsku či Taliansku, tlačili by sa v ňom davy turistov a tu ich hoci stretnete, stále si zachováva svoj šarm maličkého mesta posiateho kamennými uličkami nad ktorými tróni obrovská pevnosť. Panorámu mesta dotvárajú hory niekde ďaleko na periférii, no to najkrajšie nájdete ukryté priamo v meste. Je jedno ktorým smerom sa vyberiete, pretože akosi vždy skončíte v centre, kde sa prepletajú kamenné uličky. Dnes ich zdobia obchodíky, suveníry, predajne starožitností, ale aj kaviarničky či podniky s jedlo. Niektoré staré, tradičné domy akoby držali už len silou vôle, iné sa dočkali rekonštrukcie a niektoré tu prečkali stáročia. Tie majú v sebe patinu, ktorá je magnetom. Najkrajším domom celého Gjirokastru je historický príbytok Zekate, kde je dnes malé múzeum posiate tradičnými drobnosťami. Po prehliadke múzea si viete posedieť na káve s výhľadom na mesto a už pri prvom dúšku budete mať chuť lietať a preletieť na pevnosť. Tá tróni nad celým mestom a jej kamenné hradby obsadili snáď celý pahorok. Dominuje jej Hodinová veža a hoci má pevnosť svoje korene už v 12.storočí, väčšina z najstarších miest sa stratila. Nahliadnite dnu, prejdite sa jej nádvorím, vychutnajte si pohľad na Gjirokaster z výšky a napokon zídete nadol a ocitnete sa opäť na najkrajšej kamennej križovatke celého mesta. Kráčajte bez cieľa, hore, dole, zabočte do prvej uličky a užívajte si prechádzku bez náhlenia. Akoby práve na to bol Gjirokaster stvorený. K zaujímavým miestam patrí aj rodný doma Envera Hodžu. Svojimi nápadmi a režimom zmenil celé Albánsko, no nedá sa povedať, že k lepšiemu. Dnes na mieste jeho domu stojí Etnografické múzeum, najkrajšie a najzaujímavejšie múzeum celého Gjirokastru. Túlajte sa mestom do momentu, kedy ho začne pohlcovať prítmie a vtedy vyrazte do reštaurácie. V meste ich nájdete viacero, no vyberte si takú, kde podávajú lokálne jedlá. Gjirokaster je pyšný na svoju kuchyňu a radi vám ju predstavia. Pred tým si ešte dajte kalíštek silnej rakije a potom sa pustite do chuťoviek tohto mesta, no aj celého Albánska.
Južné Albánsko je úplne iné ako zvyšok krajiny. Ľudia si tu zvykli na prímorskú pohodu a v posledných rokoch sa tu rozvíja „Albánska riviéra“, ktorá má plniť funkciu dôležitého turistického centra. Prímorské mestečko Saranda je veľmi dobrým príkladom ako sa Albánsko mení. Vyrástli tu hotely, reštaurácie s vynikajúcim jedlom, pláže a trajektová doprava na Korfu sem priláka viac ľudí, než by si človek myslel. Nielen poloha a príjemná atmosféra mesta však dokáže presvedčiť ľudí, aby sa tu zastavili, pretože aj okolie mesta je bohaté na nevšedné miesta. Stačí nasadnúť do mikrobusu alebo do taxíku a za pol hodinu sa človek ocitne na krásnom historickom mieste zvanom Butrint. Albánsko v sebe ukrýva niekoľko starovekých pokladov, no Butrint patrí právom medzi tie najkrajšie. Jeho starobylé ruiny sa rozkladajú na brehu zátoky, ktorú brázdia drevené loďky rybárov, no i tých, ktorí v plytkých vodách chovajú obľúbené slávky. Hneď prvé momenty strávené v Butrinte človeka presvedčia, že si vybral dobre. Celý areál je ponorený do príjemného tieňu košatých stromov. Z ich korún sa ozýva pravidelné spievanie cikád a pod konármi stoja majáky zabudnutej minulosti. Benátska veža kedysi strážila pobrežie, ale ako upadlo nebezpečenstvo, tak upadla aj jej funkcia a dnes je akousi vstupnou bránou do Butrintu. Mesto síce svojho času patrilo Benátčanom, no neboli to oni komu vďačí za vdýchnutie života. Prvými pioniermi na tomto mieste boli starovekí Gréci, ktorí sem ešte v 6.storočí priplávali z Kréty. Niekoľko spomienok v podobe ťažkých kamenných múrov na sebe Butrint nesie dodnes, ale väčšina sa stratila v čase a nahradili ich monumenty rozpínavej Rímskej ríše. Medzi najvýraznejšie rímske pamiatky mesta patrí komplex s kúpeľmi a divadlom stojacich tesne vedľa seba. V kúpeľoch sa ešte aj dnes dajú rozoznať jednotlivé miestnosti a pri zavretých očiach si človek predstavuje ako to tu vyzeralo. Ako po mozaikách behali ľudia a sedávali na kamenných múrikoch či sa ponárali do studenej i teplej vody. Divadlo svojho času dokázalo privítať až 2500 divákov, no dnes už zíva naplnené prázdnotou. O niekoľko metrov ďalej sa pomedzi stromy objaví prázdny priestor z ktorého vyrastá niekoľko nevysokých múrov. Tu žila miestna aristokracia a užívala si život v prepychových vilách. Aj k nim bol čas neúprosný. Po Rimanoch sa sem nasťahovala Byzantská ríša a jej najkrajšou stavbou je veľká kamenná bazilika. Nemá strechu a zostali z nej len hlavné múry ozdobené vysokými oknami, no stále má v sebe niečo čarovné čo si so sebou nesú starobylé stavby. Podobne je na tom aj neďaleké baptistérium ozdobené kúskami mozaiky. V tomto je Butrint unikátny ako v sebe nesie stopy mnohých zabudnutých civilizácii.
