Uzbekistan sa za posledné roky dostal do podvedomia ľudí a tak sa teší čoraz väčšej popularite. V krajine však nie sú len dokonalé miesta akými je Buchara, Samarkand či Chiva, no oplatí sa vyraziť aj do menej známych regiónov akým je napríklad Ferganské údolie. Práve tu ešte môžete na vlastné oči zažiť príbeh hodvábu, ktorý vtisol svoj názov najlegendárnejšej ceste sveta. Kedysi sa práve tadiaľto kľukatila Hodvábna cesta a vy môžete byť pri tom.
Ferganské údolie na východe Uzbekistanu je unikátnym regiónom, ktorý možno podľa mena nemá ten správny turistický cveng, ale o to väčšie zaujímavostí tu na vás čakajú. Z Taškentu, hlavného mesta, stačia tri, možno niekedy štyri hodinky času a odrazu sa ocitnete v úplne inom svete. Blížite sa ku kirgizským hraniciam, krajina sa vystiera do zelených políčok, kde rastie zelenina, melóny a nechýbajú tu ani kilometre a kilometre bavlníkových záhonov. Až vzadu na horizonte sa dvíhajú kopce posiate skalami a hoci tu budete aj v strede leta, stále si na niektorých vrcholkoch všimnete ako sa zaleskne sneh. Bavlna patrí k Uzbekistanu tak ako patrí slnko k mesiacu. Kedysi to možno nebolo tak silné, ale roky, kedy týmto končinám vládol Sovietsky zväz premenili Uzbekistan na jedno obrovské, takmer nekonečné bavlníkové pole. Bavlna bola kedysi všade. Rástla na brehoch rieky Amu Darya, obkolesovala Bucharu, pila všetku vodu, ktorá krajinou pretekala až sa napokon ozvalo Aralské jazero s nemou výčitkou. To bavlna a sovietske plány pripravila Aralské jazero o vodu a dnes je ukážkou katastrofy menom človek. Vidieť naživo bavlníkové polia počas sezóny je krásny pohľad. Niet divu, že ju tu mnohí prezývajú „biele zlato“. Jemné, biele chumáčiky bavlny premenili krajinu na „zasnežené“ pole a pre našinca to rozhodne stále má nádych exotiky.
Za kopcami sa otvorí pohľad na prvé väčšie mesto vo Ferganského údolia, ktorým je Kokand. Je vstupnou bránou do zaujímavého sveta a hoci jeho meno leží v tieni Buchary či Chivy, aj tu sa kedysi rozkladal veľmi dôležitý chanát tvoriaci dejiny dnešného Uzbekistanu. Najdôležitejším miestom Kokandu je dnes Chánov palác. Postavil si ho v polovici 19.storočia Chudojar Chán a kedysi mal dokonca cez sto miestností. Chán sa tešil na to, ako v ňom strávi život a jeho nasledovníci ho zdedia, no nemohol sa tešiť dlho, pretože v 80.rokoch 19.storočia sa do týchto končín dovalili cárske vojská a Kokandský chanát sa prepadol do minulosti. Stratil sa pred očami a chánovi ostali len oči pre plač. Palác je spleťou tradičnej uzbeckej architektúry a tak sa potešíte pohľadom na drevené stĺpy s jemným vyrezávaním, kam sa pozriete tam vidíte obkladačky v modrých odtieňoch, ozdobnú kaligrafiu, orientálne ornamenty od hviezdičiek až po geometrické prvky. Pastva pre oči, poviete si a nebudete sa chcieť pohnúť, pretože stále máte pocit, že ste si ho naplno nevychutnali. Kokand okrem príjemného paláca ponúkne aj niekoľko ďalších zaujímavostí. Ulice nie sú plné turistov, práve naopak, budete tu takmer sami a to zvyšuje pocit z dobrodružstva. V čajcháne posedávajú muži s tubetejkami na hlavách, ktoré tu občas volajú aj doppa. V miskách čaj, šedivé až snehobiele brady a úsmev na tvárach zjazvených vráskami. Pri takomto pohľade máte pocit, že ste ešte stále pútnikom po Hodvábnej ceste a pokojne je o dve sto rokov menej. Piatková mešita so svojim minaretom je neprehliadnuteľnou stavbou, ale aj staručké medresy, ktoré jemne chátrajú vedia ako presvedčiť návštevníka, aby spomalil, sadol si pod košatú morušu a vychutnal si moment.
Mestečko menom Rishton, kde žije dne len niečo cez 20-tisíc obyvateľov je pre Európana veľkou neznámou, no domácim sa pri jeho názve rozžiaria oči. Rishton je totiž jedno z najunikátnejších keramických miest celej Strednej Ázie a keramika priamo odtiaľto sa teší mimoriadnej popularite. Tradícia výroby keramiky je tu zakorenená tak hlboko, že jej história presiahla už tisíc rokov! Keramická tradícia v Rishtone začína niekedy na prelome 9.-10.storočia a tradícia hovorila o tom, že každý muž ktorý tu žil sa stal hrnčiarom. Po nich dedili remeslo ich synovia, vnuci a tak z Rishtonu keramika nezmizla ani dnes. Hodvábna cesta, ktorá kedysi viedla aj tadiaľto sa rozpadla, ale ozdobené taniere, mištičky a poháre tu prečkali dodnes. Keramika sa z Rishtonu dostala takmer do celého sveta a dnes by sme ju našli po rôznych známych aj menej známych múzeách. Keď ste tu, ste v múzeu pod šírym nebom, pretože tradícia je tu stále natoľko živá, že pohltila celé mestečko. Stretnete tu dnes aj kováčov, šperkárov, ale hrnčiari mestu vládnu. V keramickej dielničke sa dozviete, že základom tejto unikátnej keramiky je hlina z okolia a glazúru zvanú „iškor“ získavajú z prírodných farieb, minerálov a rastlín. Všetko tak ako to robili v časoch, kedy Hodvábnou cestou kráčal Marco Polo alebo Ibn Battuta. Tie odtiene tyrkysovej a nádherne modrej farby si zamilujete natoľko, až sa začnete spytovať koľko môže vážiť vaša batožina pri odlete. Málokto tu odolá a neodnesie si nič na pamiatku. Bola by to napokon škoda, pretože keramika z Rishtonu vám ešte dlho bude pripomínať návštevu Ferganského údolia.
Necelých sto kilometrov za Kokandom nájdete vo Ferganskom údolí neveľké mestečko menom Margilon. Bolo by jedným z desiatok anonymných uzbeckých miest, ale Margilon má v sebe príbeh Hodvábnej cesty. Nenájdete tu historicky vzácne ruiny zabudnutých miest, ale môžete ešte aj dnes na vlastné oči vidieť ako sa vyrába hodváb. Nielen vidieť, môžete sa ho chytiť, nabažiť sa ho a napokon si ho odtiaľto môžete aj odniesť. Margilon je dnes jeden obrovský zážitok. Tajomstvo hodvábu klope na dvere a čoskoro o ňom budete vedieť všetko. Nádvorie fabriky zdobí morušový strom, jeden zo symbolov Uzbekistanu. Aj z jeho listov kŕmia priadky morušové, ktoré sa napokon zabalia do kokónov a tie sú pre hodváb mimoriadne dôležité. Na počiatku jemného hodvábu, ktorý dobyl svet je napokon malá húsenica priadky morušovej. Vojdite do fabriky a odrazu sa ocitnete v miestnosti s jemným prítmím, kde sa vo veľkých kadiach varia kokóny. Vložia sa do vriacej vody a následne ich šikovné ruky miestnych žien rozoberú na takmer neviditeľné hodvábne vlákna. Tie musia namotať tak, aby sa nezamotali, no presne vedia čo majú robiť.
O pár krokov vedľa sa s hodvábom pracuje ďalej. Bez nejakých obrázkov či predlôh vedia, ktoré časti treba zauzliť, zakryť alebo zabaliť, aby vznikol želaný vzor. Práve oni pripravujú hodváb na farbenie. Miesta, ktoré previažu zostanú čisté a ostatné časti ožijú niektorou z farieb. Na farbenie sa používajú výlučne prírodné materiál, tak ako sa to robilo kedysi. Tu sa nesnažia nič oklamať, nič zrýchliť či zjednodušiť. Ak to nemá byť kvalitné, tak nech to radšej nie je. Je fantastické vidieť to všetko na vlastné oči, pretože tajomstvo výroby hodvábu človek nevidí každý deň. Boli časy, kedy vás za vyzradenie tajomstva ako vzniká hodváb mohli zabiť, ale tie už našťastie skončili veľmi, veľmi dávno. Farbenie hodvábu trvá niekoľko hodín a až potom, keď už dostane želanú farbu sa dostane na miesto, kde z nitiek vyrábajú šatky či kusy látok. Ticho tu aj dnes ešte pretína hukot ťažkých strojov, aké by ste niekde už našli iba v múzeu. Tu stále fungujú a sú súčasťou hodvábneho zázraku. Ešte nazriete na to, ako vyrábajú hodvábne koberce a so zážitkom odchádzate na miestne trhovisko, kde sa premelie plejáda ľudí. Takmer všetko sú domáci, no spoznáte aj Tadžikov, ktorí chodia za nákupmi. Exotika miestneho trhu je podmanivá. Predáva sa tu z pultov, zo zeme, stačí si sadnúť, rozprestrieť šatku a môžete predať, čo sa vám doma urodilo. Z kočíkov sa predávajú čerstvé kolesá zlatého chleba zvaného non. Je tak čerstvý, že jeho vôňa sa ukotví vo vašom nose a bez toho, aby ste ho ochutnali nebudete vedieť odísť. Každá rodina ho robí inak, každá má vlastný recept, výzdobu, nuansy, no lepší chlieb ste zrejme ešte nejedli. Margilon je miesto, ktoré vás jednoducho chytí za srdce!
