Dátum: 19.06.2024 14:37:29

Stredoázijský Uzbekistan je krajina o ktorej budeme stále počúvať viac a viac. Môže za to jej krása, ktorú dostala od Hodvábnej cesty a vďaka nej tu vznikli snáď najkrajšie miesta celého regiónu. Buchara, Samarkand aj Chiva sú stelesnením rozprávky a ak si k nim pripočítate mimoriadne príjemných ľudí, skvelé jedlo a podmanivú atmosféru, Uzbekistan sa stane destináciou, kam budete túžiť vyraziť!

 

Hlavné mesto krajiny menom Taškent je obrovským živým miestom. História sa k nemu zopár krát otočila chrbtom, naposledy pred vyše pol storočím, keď ho zasiahlo silné zemetrasenie a polovica mesta spadla na zem, kde sa premenila na trosky. Taškent povstal z prachu a dnes tu necítiť krivdu za osudom, ba naopak, cítiť v ňom radosť zo života. Staré centrum Čorsu, spájajúce hlavné cesty je presne takým miestom. Bazárová ulica je prevoňaná grilovaným mäsom, šašlíkmi, sladkými koláčmi, ale aj čajom. Každý krok tu má doslova inú príchuť. Medresa Kukeldaš stojí na vŕšku, aby ju spoločne s Piatkovou mešitou bolo vidno aj z diaľky a obe tak slúžia ako výborný orientačný bod. Bazár Čorsu tvoria desiatky stánkov stojacich vedľa seba. Všade naokolo sa predáva. Toľko farieb, hlasov či zvukov na jednom mieste človek len tak ľahko nenájde. Bazár je krajší než si ho dokážete predstaviť. Dievčatá a ženy s úsmevom ponúkajú zeleninu alebo ovocie. Dedko sedí za nízkym stolom plným bronzových kanvíc, ktoré ho takmer celého zakrývajú. Pri zlatých kolesách miestneho chleba sa háda dvojica mužov a malý chlapec s vypätím všetkých síl tlačí pred sebou škrípajúci vozík. Ženy s úsmevom balia chleby do pripravených tašiek a ľudia si z jedného kusu môžu odtrhnúť na ochutnávku. Do toho sa cez strechu dostávajú slnečné lúče a osvetľujú zvírený prach. Práve oni dodávajú tomuto miestu akési pozlátko histórie. Taškent zaujme nielen svojimi bazárovými uličkami, ale aj areálom Chošt Imom, kde na vás čaká vzácna medresa Barakchon, ale aj maličké múzeum s najstarším Koránom na svete. O kúsok ďalej sa pod vysokými minaretmi Piatkovej mešity krčí nádvorie svätostánku s krásne vyrezávanými, drevenými stĺpmi. Krásnym zážitkom je aj sovietske metro postavané po vzore Moskvy a tak tu objavíte palácové stanice, ktoré vás privedú až k námestiu Timura Veľkého s jeho ikonickou sochou. Taškent možno nemá v sebe dušu Samarkandu, ale rozhodne vie čo má spraviť preto, aby ste z tohto miesta odchádzali s vynikajúcim pocitom.

Viete aký obrázok z Uzbekistanu je najznámejší? Bez pochýb je ním Samarkand so svojim vyšperkovaným námestím Registan. Kedysi tu bola len kopa piesku a močiar, ale vláda obávaného Timura Veľkého sa rozhodla, že sa Samarkand musí premeniť na najjagavejší drahokam sveta. Sám Timur začal stavať mnohé stavby, avšak vďaka svojim neustálym výbojom sa nedožil ich postavenia. Určite by však bol hrdý, keby sa prešiel dnešným mestom. Ráno sa slnečné lúče opierajú o obrovskú kupolu mauzólea Gur Emir. Práve v ňom leží sarkofág dobyvateľa sveta ako Timura niekedy prezývajú. Stavba je umeleckým dielom a začiatkom 15.storočia na ňom skutočne pracovali stovky majstrov z celého sveta. Ani miesto posledného odpočinku Timura nemôže zostať bez legendy. Nápis na jeho hrobke hovoril, že kto ju otvorí, vypustí na svet horšieho dobyvateľa než bol on sám. V roku 1941 hrobku otvorili a o pár hodín zaútočil Hitler na Sovietsky zväz. Náhoda? Alebo snáď Timurova pomsta? Z niektorých príbehov idú zimomriavky. Steny mauzólea sú vystlané zlatými písmenami, veršami z Koránu, kachličkami, obkladačkami a tmavomodrou farbou. Všetko sa ligoce a hlasy sprievodcov sa prekrikujú, aby každý počul fantastickú históriu miesta. Prvý pohľad na námestie Registan v srdci mesta vyráža dych. Tri medresy stoja tesne vedľa seba tak, že vytvárajú pri pohľade z vrchu svojimi fasádami písmeno U. Ten obrázok je tak dokonalý, až mám strach, že zafúka vietor a všetko sa rozplynie a premení na piesok, ktorý tu kedysi bol. Toto snáď nemohli postaviť ľudia. Registan dostal svoju tvár už v 15.storočí za vlády Timurovho vnuka, geniálneho astronóma Ulugbeka, ale až v 17.storočí sa dočkal svojho dokončenia. Policajti v zelených uniformách pískajú na píšťalke, aby bol všade poriadok a ľudia miznú raz v Ulugbekovej medrese, inokedy zase v protiľahlej medrese Šer Dor. Aj tie dnes zaplnili obchodíky avšak citlivo uložené do pôvodných miestnosti. Medzi Registanom a najväčšou mešitou Bibi Chanum pomenovanej podľa Timurovej manželky pred rokom vyrástla moderná ulica plná obchodov, kaviarní a dokonca si tu miesto našla aj škola, ktorú každý rýchlo spozná vďaka štebotu detí. V podniku sa na drevenom uhlí grilujú chutné šašlíky, na stole stojí fľaša vodky a výborná polievka šurpa s mäsovými guľôčkami. Uzbecká kuchyňa je vynikajúca a netreba sa jej báť. Hneď vedľa okázalej mešity Bibi Chanum pulzuje bazárový svet. Sušené marhule zo Samarkandu poznali generácie obchodníkov na Hodvábnej ceste a ani dnes tomu nie je inak. Ochutnať musíte aj sušené moruše, fantastické melóny, granátové jablká či domácu orieškovú čokoládu, ktorú nájdete medzi sladkosťami. Bazár nie je veľký, no nadchne vás natoľko, že tu pokojne strávite hodinu, ba i viac. Za centrom mesta leží miesto zvané „Žijúci kráľ“. Miestni ho poznajú ako Šáh-i-Zinde a hoci nepatrí k najznámejším pamiatkam, určite patrí k najkrajším v meste. Dláždená ulica sa rozbieha do diaľky a celá je ponorená v tieni. Ten vrhajú vysoké portály nádherne zdobených hrobiek. Pochovávali sem členov Timurovej rodiny, ale aj významné osoby zo Samarkandu. Je to ako kráčať v otvorenej knihe umenia. Taký však Samarkand je. Krajší než obrázky.

Ešte nie sme v Buchare ani zďaleka, no jej obrovský minaret Kalon už púta pohľady. Ako sa museli cítiť pútnici na Hodvábnej ceste, keď ho uvideli po niekoľkých dňoch putovania nehostinnou krajinou? Ten kúsok minaretu im musel pripadať ako rajský strom. Netrvá dlho a stojíme priamo v jeho tieni. Je vysokánsky a jeho atmosféru dokresľuje medresa Mir-i-Arab, kam dones chodia mladí muži do školy a mešita Kalon zívajúca prázdnotou. Legenda hovorí, že minaret Kalon ako jediný prežil besnenie mongolskej hordy a to len preto, že keď sa chcel Džingischán pozrieť na jeho vrchol, spadol mu klobúk a keď si ho chcel zo zeme vziať, akoby sa mu poklonil. Tak či onak, stojí tu od 12.storočía a preto je najstarším monumentom mesta, ktorého meno predstavuje synonymum Hodvábnej cesty. Niekdajšie centrum vzdelanosti si pamätá mená ako Avicenna, Rudaki, Ferdúsi a svojho času sa mu žiadne iné mesto na svete nevyrovnalo! Sovietsky režim nechal Bucharu chátrať a želal si, aby na ňu ľudstvo zabudlo, ale našťastie sa tak nestalo a dnes pozvoľna opäť ožíva. V spleti starých uličiek s typickými domami bez okien sa objaví nádvorie so stavbou známou ako Čár Minár. Štyri tyrkysové čiapočky sedia na vrchole miniatúrnych vežičiek a vo vnútri predávajú ženy suveníry. Každý turista sa tu zastaví, aby si spravil fotku. Srdcom dnešnej Buchary je námestie Ljabi Hauz. Jeho stredom sa vinie jazierko na brehu ktorého rastú 600-ročné morušové stromy. Naokolo vyrástli reštaurácie a čajovne odkiaľ sa dvíha krásna vôňa zeleného čaju. Z jednej strany námestia stojí medresa Nadir Divan Beg, oproti chanaka, kam sa mohli utiahnuť na noc potulní dervišovia a samozrejme nechýbajú ani sochy. Najmä Hodža Nasreddin so svojim oslom patrí k najobletovanejším. Večer sa v medrese konajú koncerty tradičnej hudby a prehliadka miestnych kostýmov. Námestie sa rozsvieti a ľudia sa bavia dlho do noci. Vtedy je Buchara tichá, takmer prázdna, no ponúka prechádzku svojimi starými uličkami pri ktorej si človek zoradí myšlienky. Fascinácia z toho, že staré mesto dýcha všade naokolo ešte neprešla. Bazár ožíva ráno. Vtedy sa predajcovia kobercov rozhodnú vybrať ich von, ulice zaplnia farebné šatky, šaty, drobnosti, drevené výrobky, slávna bucharská keramika, čaje, koreniny, hudobné nástroje, starožitnosti, skrátka dajú sa tu stráviť hodiny objavovaním. Za centrom meste leží ďalšie zaujímavé miesto. V malej hrobke leží Jóbov prameň, pretože podľa legendy tu Jób udrel svojou palicou do zeme a vytryskla životodarná tekutina a kúsok od nej sa skrýva mauzóleum Sámanovcov s unikátnou architektúrou. Kamkoľvek sa pohnete, Buchara má pre vás niečo pripravené.

Chiva síce nemá meno ako Buchara či Samarkand, ale o to väčšie prekvapenie vás tu čaká! Boli časy kedy sa ľudia Chivy báli a dobrovoľne by sem nikdy nešli. Chiva mala totiž pred dvomi, tromi storočiami povesť mesta, kde sa predávali otroci. Dnes návštevníkom nič takého nehrozí, ale návšteva Chivy nebezpečná môže byť. Môžete tu totiž nechať kus svojho srdca! Obrovské hradby lákajú svojimi monumentálnymi bránami, aby do nich každý vkročil. Odrazu sa ocitneme vo svete dávno minulom a vo svete o ktorom sme si mohli myslieť, že už neexistuje. Dlhú ulica pretína mesto na dve polovice a po jej okrajoch otvorili obchodníci svoje malé predajne. Hneď za bránou stojí symbol celého mesta - nedokončený minaret Kalta Minor. Jeho telo je hrubšie než americké sekvoje a hoci je nedostavaný, pôsobí impozantne ako pamiatka, ktorá sama dokáže pritiahnuť turistov z celého sveta. Tých v Chive nie je veľa, pretože z Taškentu je to sem cez 1000 kilometrov a to niektorých odradí. Miestny chán chcel z vrcholku Kalta Minor sledovať takmer 500 kilometrov vzdialenú Bucharu, ale smrť skrížila jeho plány. Hneď vedľa stojí veľká medresa, ktorá slúžila ako väznica, no dnes víta hotelových hostí do svojich štýlových izieb. Vnútri panuje pokoj, nalieva sa čaj z tradičných modro-bielych kanvičiek a nádvorím sa šíri podmanivé ticho. Vonku je naopak ruch, taký ten pravý ruch, keď sa obchodníci snažia predať ručne vyrezávané výrobky, obrovské baranice zo susedného Turkmenistanu alebo malé postavičky legendárneho Hodžu Nasredinna. Pod stromom odpočíva ťava, symbol Hodvábnej cesty. Prejdeme sa na miesto, odkiaľ chánovia spravovali Chivu aj s jej priľahlým okolím. Hlinený nádych mesta rázom vystrieda orientálna krása vtlačená do kachličiek a drevených stĺpov. Je to hotová pastva pre oči. Nezáleží na tom či ide o zimnú mešitu ukrytú pod strechou, letnú mešitu s otvoreným nádvorím alebo o diván, kde panovník so svojimi poradcami zvykli sedieť. Všetko je perfektné! Stačí vyšliapať zopár ostrých, vysokých schodov a celú Chivu máme na dlani. Minarety mešít, tyrkysové, ba aj modré kupoly stavieb, zaoblené hradby, stromy, prezdobené brány, strechy domov a ulice. Sedieť tu a piť čaj z misiek, by patrilo k najväčším zážitkom. Malé dielničky ukryté za svätyňou skrývajú niekoľko tajomstiev. V jednej z nich sedia chlapci a z neforemného dreva vyrábajú krásne škatuľky na šperky, stojany na knihy či drevené ozdoby. Hneď vedľa nájdeme dievčatá odeté do farebných šiat ako tkajú hodvábne koberce. Jedna z nich namáča hodváb do farby, ďalšia dohliada na sušenie a trojica mladých žien robí pútavý vzor. Aj dnes tu vznikajú cenené hodvábne koberce za ktorými ľudia putovali celé dni, aby si ich mohli naložiť na svoju karavánu a pokračovať ďalej. Pred palácom Toš Hovli sedí skupinka starších žien. Tie sú v Uzbekistane veľmi zaujímavé. Majú jemné črty tváre, úsmev na perách, hoci prežili určite ťažký život a aj keď tu má najväčšiu moc islam, sovietsky režim ho takmer pochoval a preto len niektorá z nich má cez vlasy prehodenú šatku. Najtypickejším oblečením sú šaty plné kvetovaných vzorov. Nádvorie paláca Toš Hovli zalialo slnko. Vo výklenkoch sedával panovník a za dverami bývali jeho manželky. Naproti za schovanými oknami žil chánov povestný hárem. Vedeli ste, že ženy v ňom spávali so všetkými šperkmi a všetok svoj majetok mali stále na sebe? Ak sa chán rozhodol niektorú z nich vyhodiť, mohla si vziať len to čo mala na sebe, takže si nikdy žiadna z nich nič neodkladala. Aj háremy bývajú opradené príbehmi, ale taká je celá krajina. Plná príbehov.

MÁM ZÁUJEM O ZÁJAZD
Podobné články
Uzbekistan a hodvábna cesta v údolí Fergana
Prečítať článok

Naše tipy

Cookies Detaily
Táto webstránka používa súbory cookies

Na prispôsobenie obsahu a reklám, poskytovanie funkcií sociálnych médií a analýzu návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Títo partneri môžu príslušné informácie skombinovať s ďalšími údajmi, ktoré ste im poskytli alebo ktoré od vás získali, keď ste používali ich služby.